reklama

Vynútiť úctu sa nedá, no položiť veniec už nestačí...

Dňa 19.1.1945 došlo k oslobodeniu nášho Prešova spod nacistickej okupácie a 19.1.2017 sme si pripomenuli už 72. výročie prinavrátenej slobody. Od tých čias, s výnimkou udalostí roku 1968, nebolo mesto v priamom vojenskom ohrození.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu
(zdroj: Slávka Pavlovská)

V tomto roku uplynie už 72 rokov od konca najväčšieho svetového vojenského konfliktu – II. svetovej vojny. Územie dnešného Slovenska bolo vzhľadom k svojej stredoeurópskej lokalizácii súčasťou tohto konfliktu. Mesto Prešov bolo (po zabratí Košíc a južného Slovenska horthyovským Maďarskom) prirodzeným centrom východného Slovenska a nieslo administratívno-správnu funkciu ako centrum šarišsko-zemplínskej župy. Aj keď Prešov, počas celého trvania najstrašnejšieho konfliktu v dejinách ľudstva (takmer 6 rokov) nebol neustále vojnovou zónou (to až v auguste 1944, resp. december 1944 až január 1945) útrapy ľudáckeho režimu a atmosféru vojenského zázemia vojnuvedúceho štátu bolo jasne cítiť, preto väčšina obyvateľstva nášho mesta privítala oslobodenie ako koniec vojny, koniec utrpenia, hrôz a strachu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pamätný deň?

Pre mesto Prešov a široké okolie sú, z môjho pohľadu, udalosti z 19.1.1945 jednými z najvýznamnejších udalostí našich najnovších dejín. V dejinách Prešova je to z nesmierne dôležitý dátum, a preto som už koncom roku 2015 predniesol návrh na zaradenie dňa 19. januára 1945 do zoznamu pamätných dní mesta Prešov. Dodnes ním nie je, chýba síce už len formálne schválenie v Mestskom zastupiteľstve mesta Prešov, pred ním, ale očakávam búrlivú diskusiu. Oslobodenie Prešova spod nacistickej okupácie je významným dňom, na ktorý si už väčšina súčasníkov nepamätá, no mal by byť pamätným dňom, aby sa naň nezabudlo naveky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Šomranie prvé (na prvý pohľad objektívne)

Tuším, čo si asi teraz mnohí poviete, že Prešov nemá obchvat(y) i uspokojivo vyriešenú vnútronú dopravu a niektorí môžu šomrať (mimochodom oprávnene!), že Prešov sa lopotí s hromadou problémov a budú sa pýtať, či Mestský úrad v Prešove nemá nič lepšie na práci, resp. prečo sa investuje čas a energia do vecí, ktoré nemajú top prioritu… 

S hierarchiou priorít súhlasím a rešpektujem ju, ale to neznamená, že sa mesto nemá venovať aj iným témam, pokiaľ tie top nie sú aspoň čiastočne vyriešené. Myslím si, že je potrebné sa im venovať, zvlášť, ak ide o hodnotové otázky. Všimli ste si ako sa nám počas celého života neustále vracia ten večný filozofický spor materializmu a idealizmu? Asi ho nevyriešime. Vždy budeme potrebovať niečo na jedenie i ľúbiť, či byť milovaní. Podobne mesto potrebuje nielen obchvaty, cesty a parkoviská, ale aj nezabúdať dôstojným spôsobom prejaviť vďaku a úctu ľuďom, ktorí sa zaslúžili o jeho budúcnosť a našu existenciu, a to o to hlbšie, keď na účet úspechu zapísali svoj život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vynútiť úctu sa naozaj nedá

Pred nejakým časom bola na Slovensku aktuálnou otázka, či text preambuly Ústavy SR, spolu s vyobrazením štátnych symbolov SR v školských triedach pomôže pozdvihnúť úroveň vlastenectva u detí. Zapojil som sa vtedy do tejto diskusie. Spomínam to preto, že s návrhom na 19.1.1945 na pamätný deň mesta Prešov môžeme očakávať diskusiu podobného charakteru. Nebránim sa jej - a rovno odpoviem, že vyvesením štátneho znaku, či ustanovením pamätného dňa, nevyrobíme vlastencov, ani neprinútime ľúdí k úcte. Samo o sebe to veľa neznamená, ide o to aký význam im pripíšeme. Sú to všetko symboly a záleží na nás, ako budeme v sociálnej interakcii zdieľať ich hodnotový a významový obsah, a čo je dôležitejšie, ako ho budeme interpretovať. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešlo už 72 rokov od druhej svetovej vojny a oslobodenia Prešova a spomienkové návraty k okamihom tej doby sa nielenže definitívne vytratili z bežnej konverzácie, ale z povedomia verejnosti sa definitívne vytráca (len z opatrnosti som nepoužil dokonavý vid) aj morálny odkaz tých čias. Nepripusťme to! Súčasníci tomuto odkazu už nerozumejú lebo je pre nich vzdialený. Nie je už priveľmi atraktívny ani pre médiá, ako šíriteľov či tvorcov informácií a navyše pod vplyvom zjednodušovania obsahu informácií dostáva interpretácia dejinných faktov často pokrivený charakter (viď v článku nižšie šomranie druhé a tretie), najmä v zjedondušených hodnoteniach súčasníkov.

Máme neporiadok v hodnotách

V ostatnom čase sa ukazuje, že v našej spoločnosti máme neporiadok v hodnotách. Spoločnosť, ktorej sme súčasťou sa niekedy javí, prepytujem, ako paranoidná tlupa egoistických tvorov, individuálne parazitujúcich na kolektívnych vymoženostiach, pričom zopár alturistov a filantropov možno považovať za nezorientovaných čudákov, ba dokonca za deviantov. Hodnotovú disbalanciu v spločnosti paradoxne spôsobil voľný čas, technický pokrok, masová kultúra, záplava informácií a nedostatočná (často objektívne) schopnosť vyhodnotenia ich relevancie. Výsledkom je záplava informácií, ktorá je svojpomocne interpretovaná do subjektívne vyhovujúceho príbehu so zdanlivo jasnou logickosťou.

Neželaným dôsledkom je potom hodnotvá dezorientácia a povrchnosť, vyúsťujúca do spoločenského masochizmu, kde spoločnosť prostredníctvom etickej retardácie ničí samu seba. Frustrácia niektorých jednotlivcov zasa spôsobuje domestifikáciu tolerancie aj nedemokratických praktík, ba dokonca významné percento občanov SR by si, podľa prieskumu agentúry FOCUS na žiadosť inštitútu INEKO, dokázalo predstaviť zavedenie diktatúry. Pozri bližšie:

https://www.cas.sk/clanok/487700/hrozivy-prieskum-na-slovensku-demokracia-vyhovuje-len-stvrtine-obyvatelov-kazdy-stvrty-by-prijal-toto/

https://dennikn.sk/634397/kazdy-stvrty-slovak-veri-ze-demokraciu-by-mala-nahradit-diktatura/

https://www.tyzden.sk/nazory/36141/kazdy-stvrty-za-diktaturu/

Ilúzia predstavy demokrcie z novembra 89 sa v spoločnosti takmer rozplynula. Nahradila ju trpká dezilúzia a silné narušenie viery v pevnosť a spoľahlivosť rebríčka jej hodnôt. Dnešná spoločnosť je skutočne znechutená svojim rozpoložením do takej miery, že takýto ľudia sú ochotní pripustiť uprednostnenie diktatúry - v ich ponímamní zrozumiteľnej organizácie spoločnosti, ktorá hoc aj nedemokratickými spôsobmi, nastolí čitateľnú hierarchiu a systém, ktorého výsledkom bude imaginárny poriadok. Ten by sa mal zrejme zabezpečiť reštriktívnymi opatreniami, ktoré sú ochotní strpieť výmenou za jednoduchosť spoločenských vzťahov a z toho plynúcich očakávaní. Takýto "spoločenský poriadok" je v hierarchii hodnôt diktatúry vyššie pred slobodou, rovnosťou príležitostí a ďalšími, vymoženosťami demokracie, ktoré sa v dnešných podmienkach javia ako fatamorgány a sú ďaleko vzdialené od ich prakticky uplatniteľného obsahu… Vytvára to živnú pôdu pre devalváciu hodnôt a pre nárast príťažlivosti nedemokratických hnutí a posunutie hranice akceptácie extrémizmu v spoločnosti. Ak teda nemáme dôveru v základné piliere spoločnosti (a to už z akýchkoľvek dôvodov, no najmä preto, lebo sa za ne spoločne nepopasujeme), ťažko nám bude objektívne hodnotiť minulosť, poučiť sa z nej a dlaždiť cestu budúcnosti.

Obrázok blogu
(zdroj: Slávka Pavlovská)

Šomranie druhé a tretie (interpretačné zakrivenia)

Toto všetko prináša atraktívnu nostalgiu za časmi prvej Slovenskej republiky a vzbudzuje pocity národnej hrdosti na štátnosť, ktorej politický režim vo vojnových časoch dokázal balansovať medzi medzinárodnopolitickou servilnosťou voči hitlerovskému Nemecku na jednej strane a vytvorením zdania nacionálneho vzkriesnenia, slobody a spoločenského rozvoja, ktorý v mnohom mal svoju autenticitu a uveriteľnosť a bol aj reálne uchopiteľný s istými hmatateľnými výsledkami, no politický režim na Slovensku nevhodne využil príležitosť na štátoprávne zavŕšenie emancipácie slovenského národa, ktoré svojimi počinmi zdefraudoval. Tomuto romantizmu ešte zjavne pomohla i tá skutočnosť, že Nemecko a jeho satelity vojnu prehrali, a teda dnes nie je možné presvedčivo ukázať, čo by bolo so Slovenskom a Slovákmi ak by Hitler vojnu viedol pre Nemecko úspešnejšie, resp. (Bože ochraňuj!) doviedol do úspešného konca. Každopádne vojnoví romantici, idealizujúci si režim slovenského štátu, vnímajú oslobodenie ako židoboľševickú okupáciu.

Sú ale aj miernejšie negatívne hodnotenia. Ich nositelia sa nemusia stotožňovať s režimom slovenského štátu, no zástávajú názor, že takzvané oslobodenie z východu dopomohlo či priamo spôsobilo zavedenie nového totalitného režimu. 

Áno je neodškriepiteľné, že vzhľadom k tomu, že územie Slovenska, resp. Československa bolo od nacistov oslobodené z východu vojenským tlakom ZSSR a jeho Červenej armády bol tento geopolitický priestor v mocenskej sfére vplyvu ZSSR, vlastne tak, ako sa to dohodlo medzi mocnými vtedajšieho sveta na konferencii v Teheráne, či presnejšie na Jalte. Je faktom, že napriek tomu, že Churchill ani Roosvelt neverili, že sa Stalinovi podarí v celej strednej Európe ideologicky a mocensko-politicky dominovať, obzvlášť v Československu, ktoré v medzivojnom období tvorilo baštu dekmokracie, oslobodenie z východu dopomohlo k prebratiu moci v Československu Koministickou stranou Československa vo februári 1948 a k ustanoveniu totalitného komunistického režimu na viac než 4 desaťročia. Dopomohlo, nespôsobilo!

Nevzdávame úctu nezamýšľaným dôsledkom!

Každoročnou spomienkou na hrdinstvo osloboditeľov pietnym aktom pri príležitosti dňa oslobodenia mesta, ukončenia druhej svetovej vojny, či výročia SNP predsa nevzdávame úctu nezamýšľaným dôsledkom týchto udalostí, ale hodnotám slobody, demokracie a humanizmu, za ktoré boli vtedajší súčasníci ochotní bojovať, ba dokonca i obetovať na oltár úspechu to najcennejšie, svoj život. Pokrivenými interpretáciami udalostí tých čias, akoby sme pľuli hrdinom do tváre. To zásadne odmietam! Nielen preto, že je to neúctivé a hanebné, a že si to v žiadnom prípade nezaslúžia, ale tiež z toho dôvodu, že tým devalvujeme hodnoty vlastnej spoločnosti, ktorá nám umožnila sebarozvoj a ktorej takto spôsobujeme mentálny a mravný úpadok, či priam jej degeneráciu. 

Môj pohľad

Predostriem teda môj pohľad na vec a dopredu upozorňujem, že si nerobím si nárok na pravdu. 19.1.2017 si pripomíname 72. výročie oslobodenia nášho mesta vojskami Červenej armády (a 1. československého armádneho zboru v ZSSR), konkrétne išlo o 161. streleckú a 129. gardovú streleckú divíziu spolu so 107. streleckým zborom. Tieto jednotky zaútočili v priestore od Vranova na Prešov, ktorý ešte v ten istý deň obsadili, čím sa pre Prešov a široké okolie ukončili vojnové strasti. 

Prešov bol jedným z dôležitých centier vojnovej Slovenskej republiky. Jej autoritársky režim sa snažil kopírovať nacistickú ideológiu národného socializmu, čo sa negatívne prejavilo i v Prešove. V prenasledovaní Židov dosiahol Prešov smutné prvenstvo: ešte pred vydaním Židovského kódexu (9.9.1941) museli v Prešove židovskí občania nosiť farebne odlíšené pásky na odeve, onedlho na to opustiť svoje domovy a odovzdať svoj majetok štátu. Neslávne prvenstvo dosiahol Prešov aj v otázke deprotácií, pretože práve z Prešova odchádzal v marci 1942 prvý transport do zberného tábora v Poprade a následne do Osvienčimu. Bol to transport 1000 slobodných dievčat a mladých žien. Vojnová Slovenská republika nebola žiadnym ostrovom slobody. Slovebnská republika svojim vznikom a existenciou síce naoko demonštrovala naplnenie práva slovenského národa na sebaurčenie a vlastnú štátnosť, no svojím politickým režimom ho devalvovala a priviedla na stranu hitlerovského Nemecka. Takto politicky defraudovaný charakter štátnosti nebolo možné medzinárodno-politicky udržať a tak už v Slovenskom národnom povstaní bolo Slovákmi vyhlásené obnovenie Československej republiky. SNP však neprinieslo vytúžené oslobodenie, to prišlo z východu.

Po priblížení sa východného frontu k pohoriu Karpát a vypuknutí Slovenského národného povstania bolo všetkým jasné, že aj ku Slovensku sa blíži koniec vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 velenie Červenej armády vyhovelo žiadosti československej vlády pomôcť SNP. Veliteľ 1. ukrajinského frontu I. S. Konev dostal rozkaz urýchlene pripraviť a uskutočniť akciu na obsadenie severovýchodného Slovenska. Podľa plánu sa toto obsadenie malo uskutočniť do 5. dní, pričom v piatom dni mal byť oslobodený aj Prešov a mala byť obsadená podstatná časť východného Slovenska. V tomto pláne sa počítalo s tým, že na tretí deň operácie dve slovenské divízie zaútočia z priestoru na sever od Stropkova a budú postupovať smerom k jednotkám Červenej armády. Nestalo sa. Nemecké vojská ešte na konci augusta obsadili Prešov a odzbrojili dve východoslovenské divízie.

Po obsadení mesta nemeckým wehrmachtom bol v Prešove zavedený minoriadny režim. Moc sa koncentrovla do rúk vládneho poverenca, ktorý správu koordinoval s predstaviteľmi nemeckej armády. Prešov bol odrezaný (pre SNP) od zvyšnej časti krajiny, nastali problémy so zásobovaním, ktoré sa v dcembri vyhrotili, bolo ustanovené povinné pracovné nasadenie všetkých mužov od 16 do 60 rokov a pripravovala sa evakuácia obyvateľstva, ktoré sa do mesta koncentrovalo z okolia (no napokon sa neuskutočnilo).

Preto aj takmer všetci Prešovčania určite privítali koniec vojny s obrovským výdychom. Koniec ďalšej svetovej kataklizmy… Nikto z Prešovčanov, ani z nasadených vojakov vtedy ešte netušil, že onedlho po oslobodení od jedného autoritárskeho režimu bude obnovené Československo ponechané napospas totalitnému režimu na viac než štyri desaťročia.

Osloboditelia však za to nenesú žiadny podiel zodpovednosti. Patrí sa vzdať úctu všetkým, ktorí v boji za slobodu priniesli akúkoľvek obetu. Zvláštnu úctu si zaslúžia predovšetkým tí, ktorí podstúpili obeť najväčšiu – svoj život. Či to boli vojaci pravidelnej armády, partizáni, alebo civilné obyvateľstvo – im všetkým je potrebné vzdať hlbokú poklonu a prejaviť maximálnu úctu a aspoň symbolicky sa poďakovať, a to najmä tak, že nezabudneme, že si ich obete vyryjeme do národnej historickej pamäti. 

Pamätník osloboditeľom v Prešove, hoc sa mnohým nepáči, a sú diskusie či je architektonicky vhodný do prostredia centra mesta, zvlášť keď nesie symboly robotníckeho, či komunistického hnutia, predsa je nositeľom spomienky na udalosti pohnutej doby a je mementom spravodlivého boja za slobodu. Pôvodne bolo dokonca pod pamätníkom pochovaných 65 osôb, medzi nimi i ženy a neplnoletí chlapci, ktorí boli súčasťou ozbrojených síl osloboditeľov. Forma pamätníka pre mňa dôležitá nie je (viem si predstaviť aj iný jeho vzhľad), dôležitý je však odkaz, ktorý nesie, a ten si je potrebné pamätať navždy.

Každoročne si pri pamätníku pripomíname víťazstvo slobody a hrdinský boj i mnohé obete, ktoré za ňu vtedajší súčasníci priniesli, či sa jedná o oslobodenie Prešova, výročie víťazstva nad nacizmom a fašizmom a ukončenie druhej svetovej vojny, ako aj štátny sviatok Slovenského národného povstania. Vynútiť úctu sa nedá, no položiť veniec už nestačí, je potrebné nanovo sa vrátiť k morálnemu odkazu a dostať ho do mentálneho povedomia dnešných ľudí, aby sme ten zápas o slobodu nemuseli vybojovať nanovo.

Obrázok blogu
(zdroj: Slávka Pavlovská)

V súvislosti s týmto výročím som inicioval ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Prešov, aby 19. január 1945 bol zaradený do zoznamu pamätných dní mesta Prešov. K tejto mojej iniciatíve sa pozitívne vyjadrili oslovené osobnosti, konkrétne:

  • prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., historik, vedúci Katedry novovekých a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove

  • Ing. Jozef Čorba, predseda prešovského Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov

  • pplk. v.v. Ing. Marián Palai, predseda prešovského klubu Zväzu vojakov SR

Vojnové obete si zaslúžia úctu, vďaku a spomienku, ktorú by im aj takýmto krokom vyjadrilo mesto Prešov a jeho vďační obyvatelia. 

Martin Ďurišin

Martin Ďurišin

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

občiansky aktivistawww.martindurisin.skDlhodobo sa zaujímam o veci verejné súkromne i profesne. Vzhľadom k skutočnosti, že mi nie je ľahostajný verejný priestor, považujem za nevyhnutné otvorene, verejne a nahlas predostrieť môj uhol pohľadu na pálčivé problémy spoločnosti, pričom od ostatných očakávam rovnaký prístup. Mojou ambíciou je, aby konfrontácia ideí, záujmov a predstáv podnietila diskusiu a následne najširší možný konsenzus uplatniteľný v praktickej rovine.Martin Ďurišin (pre viac info kliknite TU) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu